VII.

21. septembra 2021 01:21, Prečítané 1 003x, lodomerius, Nezaradené, poézia

Vždy, keď sa pozriem do zrkadla,
vidím tvoje srdce …
to moje si si požičala,
neukradla,
a s ním úplne všetko,
aj čo chcelo, aj čo už nechce.
 
Vždy, keď sa pozriem do zrkadla
vidím tvoje srdce,
a seba v ňom,
presne tam kdesi korením,
ako mocný strom.
Láska je tá, čo z neho vypadla.
 
Vždy bude to, čo teraz není,
ale bolo,
lebo vždy je niečo viac ako teraz
aj keď prikrýva sa bôľom.
 
To ale prebolí,
v každom človečom osude,
lebo aj keď chrlí lávu sťa Stromboli,
predsa vždy popláva iba po prúde.
 
Vždy, keď sa pozriem do zrkadla,
vidím tvoje srdce,
a teba celú,
ráno, večer, predpoludním,
lebo seba, ak nie tebou,
nikým už iným nezaľudním.

Debata ( 0 príspevkov )

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Koleda VII (2023)

25.12.2023

Zástupy anjelov volajú a volajú … Niekto perinu už povlieka. Tak nejako sa rodí dieťa všetkých detí. A toho človeka. Tak rýchlo sme zabudli, Ale kohože to už dnes bolí... ? Že aj my sme bývali raz do detí odetí, keď sme nimi boli. Všetko je v tých detských očiach, čo je nám pre život treba, že nie sú konce, ktoré končia a že viac ako báť sa je sa [...]

Koleda VI (XLVIII)

24.12.2022

Sláva na výsostiach, hosana, zvesť anjelská v človečom rúchu. Jestvovanie vždy cítiť až v kostiach, stále, od rána do rána. A do tohto ruchu stalo sa to Bohu, menej už človeku … že viac ako nohu, dá do kroku srdce, v tom našom nevečitom veku. Tým našim časom, lebo či chce, či nechce, predsa len každý, stúpa po jeho stopách. Koľkí v nich ostali ? Veď aj [...]

Koleda V (XLVII. )

24.12.2021

Kolíska, jasličky a náruč mamy, to všetko sú otvorené Božie dlane, Jeho chrámy, a my ? Chúlime sa v nich... Tak ťažko sa nám lapá každý jeden dych. Čosi veľké sa tam stalo v podnebí, na tej našej, Jeho zemi, ak neprídu pastieri, tak poďme my, bez všetkých našich pých. Nemôžme tam nebyť ... To sú tie priania, potichu, pošepky vyslovované… Už si tu pre [...]

Najnovšie správy