Kolíska, jasličky a náruč mamy, to všetko sú otvorené Božie dlane, Jeho chrámy, a my ? Chúlime sa v nich… Tak ťažko sa nám lapá každý jeden dych. Čosi veľké sa tam stalo v podnebí, na tej našej, Jeho zemi, ak neprídu pastieri, tak poďme my, bez všetkých našich pých. Nemôžme tam nebyť … To sú tie priania, potichu, pošepky vyslovované… Už si tu pre […]

Vraj… každý má svojho anjela, ako vodu rieka, niekedy len jedného, a niekedy aj priveľa…, aby naše cesty viedli odnikiaľ niekam. Kto o tom niečo rozpovie, niečo ešte riekne ? Že to takto vždy bývalo, aj teraz to takto bývať vie a býva to pekné ? To všetko nám On stráži, lebo telo sa narodilo ku Slovu a zotrvalo na ľudskej stáži. Na tom sa už […]

Všetko čo je o Bohu, je aj o človeku, o každom z nás, o všetkých. Aj o tých, ktorí s časom po čase a vekom po veku, len ticho a pošepky, hľadajú od dychu oddych, tú jedinú schodnú trasu zo všetkých trás. Kúsok po kúsku z toho príbehu, v ktorom všetko, čo bolo, je už za nami a vpredu len to, čo sa udeje. Aj tak sú to nakoniec všetko iba naše, a nie […]

Každý, kto raz padne, už vie, čo je výška, viac nešmýka sa po tom bruchu, keď posiela svoj osud na výzvedy … To podstatné vždy býva až na dne a nepláva si po povrchu. A v tom všetkom, ja ešte stále verím na Ježiška, na tú vedu bez vedy. Aj na to brvno do oka. To sú tie veľké veci … Veď aj tak v Neho každý verí, všetci, úplne všetci. Aspoň jedenkrát […]

Skôr, než budeme chcieť to prosené, mlčalo sa ako ešte o nikom. Narodilo sa Slovo ku telu a básnikom voňalo po sene. Modlitbou do údelu a tvárou do zeme, ako čosi málo isté. K Tebe, môj Kriste, mlčalo cez prsty všetko nevedomé, aj tí nezmieriteľní s osudom, deti svetla, čo hrajú sa v tmách, že už nie sme mimo dom, ale s prstom na perách iba v Tvojom Dome.

Odkiaľ si prišla, taká, aká si, kto vymyslel ťa až takú ? Krásnu nie iba od krásy, zrodenú zo zázraku. Na každé bytie sú vraj záplaty a v poradí sme už aj my, živí zo žitia a nie za platy, bohatí z takej almužny. A ak by aj všetko tisíckrát bolelo, všetky tie sny, čo vždy pominú, prídem len o dušu, nie o telo, lebo neprídem si už po inú … Zo […]

Občas je vidno, čo vidieť sa nemá, a občas zase len to, čo vidieť treba. V tom, čo hovorí, je zima aj leto, a aj tak stále býva v bytí nemá. Všetko je iba pre pár, už nič nie je pre neho, nič nie je pre ňu. Ak udrie, tak iba nehou… Má na to srdce, aj vek má a dušu vernú ? Asi preto býva taká pekná…

Nezostane kameň na kameni, všetko bude iné, zase nás vždy iba za nás zamení, odpustenie vo vine. Láska je prameň v prameni, ako si ty pri mne … V čo iné, ak nie v ňu sa premení naša vina vo víne ? Tiché slová, iba z peny, hovoria nám o tichu, tak veľmi v bytí zaslepený, hľadáme oddych v oddychu … Ako rýchlo bežíme, vždy záleží len od dychu …

Utkaná z jemných pavučín, biela ako perina, a neviem o nej ani toho mnoho, bezmenná aj známa po mene. No už sa nepoučím, lebo verím na ňu a dohodu s Bohom, ak si na nás ešte spomenie … Tam, len tam, a iba s tebou, balansovať na Božej váhe, nik iný už nepohne tou miskou, čo drží všetko v rovnováhe… Nebo by vždy malo byť iba blízko.

Čo chceš, len si maj, si moje nebo, peklo, raj … Zo všetkého kúsok a sám som si na vine, veď ako ty, aj ja tu som s trestom i nevinne. Všetko je len o tom kam tie kúsky uložíme, a či patria obom, alebo len zmrznú v zime. Práve takto sa chce tváriť život, že existuje len to, čo dýcha, aby nebývalo clivo, tam, kde bytia býva tak veľa, a často aj naša […]