Ticho vždy najviac hučí, v každom svojom kole. Dych dychu dýchol, iba ten, čo vie zachrániť pred pádom pád, veď v tej najlepšej škole sa učil, ako je viac mať ako nemať rád… Ticho, je občas aj mĺkve. ako otvorené oči, celé dokorán, to sa len tieň mihol okolo všetkých našich rán. Ticho, robiť vie úplne všetko, vie mlčať a vie aj kričať, ako každé malé […]

Neujdem pred sebou, nech akokoľvek rýchlo bežím, len to moje bytie sa pritom zadýcha a chytá ho rak. V tej najvyššej z pyšných veží nechávam všetko, nechávam tak, lebo chcem byť s tebou… To, aký som, najviac počuť za ticha. Neprejdem cez zavreté dverie, lesu nech sa vyhne, kto sa bojí a všetkým dverám. Nech ich všetkých čert poberie ! A mňa s nimi, ak budem […]

Na ceste na púti, hľadám svoj cieľ, nech sa mi odpustí, ak som ho nenašiel … Práve preto som blúdil, a čítal všetko iba z hviezd, láska v láske nikdy nezablúdi vie, kam má každá cesta viesť … Dá sa to poznať ? Dá sá to tušiť, ktorá je tá najkrajšia z duší ? Ja viem… iba tá, ktorú mám pri sebe mať, tá jediná mi sluší, ako deťom mať.

O môj osud sudičky hádžu losy, žijem, iba keď je to tajne, do Canossy vždy chodím bosí, možno raz Boh odpustí aj mne … Do tých čias som ale tulákom, čo o chleba prosí, lodivod, ktorý sa tu zľakol a jeho hviezdna loď na plytčine. Aj tak najviac vždy v sebe chýbam ja…. Kto je tomu na príčine ? Zase iba ja, aj keď často neviem ako.