XXII.

19. októbra 2021 22:36, Prečítané 1 052x, lodomerius, Nezaradené, poézia

Stále som to ja,
aj keď všetko pominie,
najviac nás tí milovaní trápia,
a my ich.
 
Nemať rád ?
Tak to my nie,
nedajme sa zmýliť.
 
Zo všetkého najviac
býva odpustenie
a ešte láska,
nielen tak mimochodom…
Dobre vieme ako vyzerá,
ako na očiach páska.
 
Veď čo je to za srdce bez srdca,
len tak v hrudi naprázdno ?
Chýba telu, chýba duchu,
a potom tým obom.
 
Až keď padnem na dno,
nájdem pevnú pôdu pod nohami,
ak ozvenu tak iba hluchú
nad všetkým, i nad nami...
Aj o tom to býva, aj o tom.

Debata ( 0 príspevkov )

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Koleda VII (2023)

25.12.2023

Zástupy anjelov volajú a volajú … Niekto perinu už povlieka. Tak nejako sa rodí dieťa všetkých detí. A toho človeka. Tak rýchlo sme zabudli, Ale kohože to už dnes bolí... ? Že aj my sme bývali raz do detí odetí, keď sme nimi boli. Všetko je v tých detských očiach, čo je nám pre život treba, že nie sú konce, ktoré končia a že viac ako báť sa je sa [...]

Koleda VI (XLVIII)

24.12.2022

Sláva na výsostiach, hosana, zvesť anjelská v človečom rúchu. Jestvovanie vždy cítiť až v kostiach, stále, od rána do rána. A do tohto ruchu stalo sa to Bohu, menej už človeku … že viac ako nohu, dá do kroku srdce, v tom našom nevečitom veku. Tým našim časom, lebo či chce, či nechce, predsa len každý, stúpa po jeho stopách. Koľkí v nich ostali ? Veď aj [...]

Koleda V (XLVII. )

24.12.2021

Kolíska, jasličky a náruč mamy, to všetko sú otvorené Božie dlane, Jeho chrámy, a my ? Chúlime sa v nich... Tak ťažko sa nám lapá každý jeden dych. Čosi veľké sa tam stalo v podnebí, na tej našej, Jeho zemi, ak neprídu pastieri, tak poďme my, bez všetkých našich pých. Nemôžme tam nebyť ... To sú tie priania, potichu, pošepky vyslovované… Už si tu pre [...]

Najnovšie správy