Skôr, než budeme chcieť to prosené, mlčalo sa ako ešte o nikom. Narodilo sa Slovo ku telu a básnikom voňalo po sene. Modlitbou do údelu a tvárou do zeme, ako čosi málo isté. K Tebe, môj Kriste, mlčalo cez prsty všetko nevedomé, aj tí nezmieriteľní s osudom, deti svetla, čo hrajú sa v tmách, že už nie sme mimo dom, ale s prstom na perách iba v Tvojom Dome.

Odkiaľ si prišla, taká, aká si, kto vymyslel ťa až takú ? Krásnu nie iba od krásy, zrodenú zo zázraku. Na každé bytie sú vraj záplaty a v poradí sme už aj my, živí zo žitia a nie za platy, bohatí z takej almužny. A ak by aj všetko tisíckrát bolelo, všetky tie sny, čo vždy pominú, prídem len o dušu, nie o telo, lebo neprídem si už po inú … Zo […]

Občas je vidno, čo vidieť sa nemá, a občas zase len to, čo vidieť treba. V tom, čo hovorí, je zima aj leto, a aj tak stále býva v bytí nemá. Všetko je iba pre pár, už nič nie je pre neho, nič nie je pre ňu. Ak udrie, tak iba nehou… Má na to srdce, aj vek má a dušu vernú ? Asi preto býva taká pekná…

Nezostane kameň na kameni, všetko bude iné, zase nás vždy iba za nás zamení, odpustenie vo vine. Láska je prameň v prameni, ako si ty pri mne … V čo iné, ak nie v ňu sa premení naša vina vo víne ? Tiché slová, iba z peny, hovoria nám o tichu, tak veľmi v bytí zaslepený, hľadáme oddych v oddychu … Ako rýchlo bežíme, vždy záleží len od dychu …

Utkaná z jemných pavučín, biela ako perina, a neviem o nej ani toho mnoho, bezmenná aj známa po mene. No už sa nepoučím, lebo verím na ňu a dohodu s Bohom, ak si na nás ešte spomenie … Tam, len tam, a iba s tebou, balansovať na Božej váhe, nik iný už nepohne tou miskou, čo drží všetko v rovnováhe… Nebo by vždy malo byť iba blízko.

Čo chceš, len si maj, si moje nebo, peklo, raj … Zo všetkého kúsok a sám som si na vine, veď ako ty, aj ja tu som s trestom i nevinne. Všetko je len o tom kam tie kúsky uložíme, a či patria obom, alebo len zmrznú v zime. Práve takto sa chce tváriť život, že existuje len to, čo dýcha, aby nebývalo clivo, tam, kde bytia býva tak veľa, a často aj naša […]

Len ona vidí, čo nevidno, rokliny v duši a zelené stráne, čo stalo sa, sa im už neodstane, vidí všetko, len nie ich dno. Na všetko raz padne srieň, v suchom oku sú suché aj slzy. Že si pamätá, to iba preto je taký drzý, svetlo je viac ako ich večný tieň. Najviac vždy cítiť tŕne z ruží, odrené kolená a náruč detí. Laska o sebe nikdy nepovie ti, len všetko, čím si […]

Pusto bude na zemi, že stíchli jeho tóny, žiaden z nich však už nikdy nevezmú mi, tieto naše prieky. Aj keď opak sa tak často tvrdí. My ešte nie a ani ony, len on už obišiel čas a všetky veky. Na seba sme všetci takí tvrdí, len on jediný bol Meky…

Láska je jedna veľká neznáma a známa všetkým neznámym, kde v tom spánku bez sna má každý svoj vlastný anonym. A v ňom bdie, lebo ešte stále je, prebdie celú noc až do rána … Anonym a predsa vie, komu a ktorej patrí. No nepovie a nevyzradí, že v srdci má Terchovú a ešte Tatry, aj keď už dávno nie je panna. Sú všetky jej cesty prejdené a niektoré z nich blúdia ? […]

ja viem, že aj tulák má svoj cieľ na cestách ciest, na tých bez konca, aj na tých slepých, keď’ viac ako starec líši sa od detí, aj tak sa vždy slepo nechá len nimi viesť. všetko rozbité vraj iba láska zlepí… ja viem, taký je údel človeka, čo do človeka je odetý zo všetkých svojich strán, všetky dlhy nakoniec si musí každý splatiť iba sám.