Kolíska, jasličky a náruč mamy, to všetko sú otvorené Božie dlane, Jeho chrámy, a my ? Chúlime sa v nich... Tak ťažko sa nám lapá každý jeden dych. Čosi veľké sa tam stalo v podnebí, na tej našej, Jeho zemi, ak neprídu pastieri, tak poďme my, bez všetkých našich pých. Nemôžme tam nebyť ... To sú tie priania, potichu, pošepky vyslovované… Už si tu pre všetkých… aj pre mňa, môj Pane ? No kým ja som tak ďaleko od Teba, ty si pri mne vždy tak blízky, Najbližší zo všetkých tých. Lebo tak, ako sa Ty dávaš, dám sa aj ja k Tebe do kolísky a k tomu ešte oslíka a jeho teplý dych. Z najväčších Najväčší z tých malých Najmenší, človeka Synak. Presne taká býva láska a jej optika… A ty ? Nedáš z nej iba kúsok z balíka, dáš ju celú. Presne takto a nie inak Tvoje mlyny melú. Viac ako do tela, narodil Si sa do Slova, a pre nás ostatných tak veľmi Si sa podaril. Čím iným, ak nie láskou nás dnes Tvoje slová oslovia ? To nie my, ale Ty k nám Si si prišiel po dary…
Tento web patrí pod
Celá debata | RSS tejto debaty