Šťastní a veselí, takí sme teraz, nie iba kúsok z nás, ale celkom celí, až za nechty … ako mráz. Má sa človek svojho bytia báť ? Áno i nie … a k tomu všetky poistky. Z tej viny sa len tak ľahko nevyvinie, aj keby tak veľmi rád, minuli sa mu už štvorlístky. Cez to všetko vieme vždy byť sebe blízko, každé naše echo … To hlavné aj tak býva vtedy, keď sa skloníš nad koliskou, každou, ale najviac Jeho … Chceme od Neho tak veľa a On od nás tak málo, aby nehľadali sme zlaté teľa a ten jeho válov. Ale seba, všade, nielen teraz pri Jeho kolíske, tam v podoblohe neba, kde všetko ďaleké býva blízke a človek vie človeka sa nebáť. Zlosť už ale nikdy nezvíťazí zo žiadnej svojej výšky nad človečou nehou… Komu chýba láska, nikdy ani horou nehol. Od detského, od hláska máme sa učiť (od) z kolísky. A v tom všetkom, aj tak stále každý verí na Neho.
Tento web patrí pod
Celá debata | RSS tejto debaty