Odpusť mi, aký som, ešte stále chcem veriť snom, a na teba, zahodiť perie páva, byť soľ, keď ty si chleba. A nezakopávať, hľadať viac domov ako dom, vedieť, pri kom stojí za to spávať. A nezakopávať, znovu a zas. Nemám na viac nárok, než iba na to, čo dám, aj keď je to málo… Už ani vlas nezmestí sa do našich dlaní, tá tvoja nech iba moju drží, tak to predsa robia deti, menej už dospelí, a nám nepristane ich maska. Asi preto sme na život tak drzí, lebo na to sme zabudnúť nikdy nechceli. Viac drzá vie byť už iba láska …
Tento web patrí pod
Celá debata | RSS tejto debaty