Ak ty za našu lásku dáš aj život, tak ja tiež, a pridám k tomu ešte aj dušu, a celú Štiavnicu a ešte Hodrušu. Najviac ma pichá pýcha, bytie býva tá najväčšia mätiež… to vždy vtedy, keď kráčam do ticha … Nemožno mi ťa nemilovať, napísal Sládkovič, láska je všetkého tá najlepšia mať, všade, aj tam, kde som všetko, kde som ničí a nič … […]

Odpusť mi, aký som, ešte stále chcem veriť snom, a na teba, zahodiť perie páva, byť soľ, keď ty si chleba. A nezakopávať, hľadať viac domov ako dom, vedieť, pri kom stojí za to spávať. A nezakopávať, znovu a zas. Nemám na viac nárok, než iba na to, čo dám, aj keď je to málo… Už ani vlas nezmestí sa do našich dlaní, tá tvoja nech iba moju drží, tak to […]

Každé moje slovo prešlo peklom a jeho ohňami, ani Dante o ňom netušil, aké vie byť hlboké, aké vie dať turnusy. Súcno ťažšie ako olovo občas bolí, keď plytvá snami, plytvá s nami. A aj keď býva smaragdovooké, už tam ani byť nemusí. Každé moje slovo prešlo peklom a jeho ohňami. Preč od zavretých dverí… Už bolo povedané všetko ? Všetko už sa […]

Si ako vodná hladina, miesto, kde všetko začína a nikdy nekončí… Prvá aj posledná hodina, žeravé železo na nákončí a jeho krásna patina. Všetko má svoju konečnú a za ňou večnosť, ak lásku, tak iba nekonečnú a jej rýdzu cnosť. Alebo nemá, a len tak sama o sebe dumá ? V jestvovaní nezlomí si žiadnu kosť, ani Tam, ani tuná… Čo o tom kto vieme […]

Každý má svoje nebo, a má k tomu aj svoje vlastné peklo, je jedno, či tam bol alebo nebol, nič z toho mu nikdy neutieklo. Zo všetkých komnát sa vraj iba do tej trinástej nechodí, Naozaj škrtám iba to, čo sa mi nehodí ? Kade, kde a ako ? Túlam sa od miesta k miestu. Vždy, keď som sa zľakol, stratil som každú jednu cestu … Sám som si na vine … Byť mimo […]

Čas sa točí v urieknutom kruhu, hlučne tlačí svoju malú rúčku stále dokola… Tak tíško, tak ticho … ako zvony kostola. Plazí sa, aj beží, opiera sa pritom o tú druhú. A počíta … od buka k búčku. Všetko nám spočíta Všetko, čo bolí, akí sme, akí budeme, aj to, akí sme boli. Čas sa točí v urieknutom kruhu, a my s ním. Neklope nám po […]

Až prejdeš hory, doly, a nájdeš miesta tiché, stratíš perie páva, nahé bytie vezme miesto pýche … To všetko sa nám stáva, často len tak, nečakane, vždy aspoň raz, aspoň jediný krát, ja viem, tam v Tvojom náručí, môj Pane … kde viac ako úspech býva pád, čo jediný je v Tvojej záruke, lebo najviac je mať rád. Ešte že to nebo máš pre nás tak akosi poruke […]

Vždy, keď sa pozriem do zrkadla, vidím tvoje srdce … to moje si si požičala, neukradla, a s ním úplne všetko, aj čo chcelo, aj čo už nechce. Vždy, keď sa pozriem do zrkadla vidím tvoje srdce, a seba v ňom, presne tam kdesi korením, ako mocný strom. Láska je tá, čo z neho vypadla. Vždy bude to, čo teraz není, ale bolo, lebo vždy je niečo viac ako teraz aj keď […]

…už prešli tie roky… Ja viem, cvalom vraných koní, ako rýchle detské kroky, a ticho, čo v tichu vždy najviac zvoní… Slová kričia, mlčia, kúšu… Láska vždy svoj smútok skrýva do perín. Na roky už nie, ale na ňu ešte verím a dám za ňu aj dušu. Zmenilo sa niečo ? Ešte nie alebo už ? Láska je nekonečno … Keď sa prepočíta, tak takto ráta muž…

Iba ty, najviac si ma láskala, a dala k citu cit. Nezahrá to ani milánska La Scala. Chýba ti ? Hovorí sa tomu láska ala život… Tá cesta vždy býva ťažká, keď sa týka oboch a je im pritom clivo…