Boh, ten najväčší gambler zo všetkých gamblérov, hráva s nami svoju ruletu … vždy ju hrával … a stále sa mu chce … To je to bytie, tie Jeho pasce … Ak dáva krídla, tak iba k úletu ? Aj tak len tou svojou kamerou vidí, čo inak nevidno, všetkých bytí nával. Veď iba tam, kde On je, tam není dno, aj keď človek ho vždy mával… Na konci nebýva vždy len koniec.

Modlitbička Deje sa len to, čo je dané, dve bytia v jedno pozliepané … Teraz i po všetky veky vekov, pred tým ešte nikto nikdy neutiekol, amen.

Tichou stopou do duší, až na to nahé dno, tam kdesi má byť skryté perie páva. Kto nepozná, iba tuší, ako ťažko je strácať v hľadaní. Buď mi, buď zhovievavá … … a pozbieraj do dlaní … Pozbieraj všetky ostré črepiny, sklíčka, na ktorých ešte záleží. Len v nich svet bude iný, kde chceme stále žiť. A popri tom, všetky údely, kocky o osud […]

Stále som to ja, aj keď všetko pominie, najviac nás tí milovaní trápia, a my ich. Nemať rád ? Tak to my nie, nedajme sa zmýliť. Zo všetkého najviac býva odpustenie a ešte láska, nielen tak mimochodom… Dobre vieme ako vyzerá, ako na očiach páska. Veď čo je to za srdce bez srdca, len tak v hrudi naprázdno ? Chýba telu, chýba duchu, a potom tým obom. Až keď […]

Zo dňa na deň, za chvost chytám nádej a plazím sa šprintom, zo dna na dno mám príbeh, mám dej a ty bývaš pri tom… Nevstúpim do rieky, ak som v nej už raz stál, silné sú jej prúdy. Len so sebou mávam prieky, nad sebou som sa chvastal. Odplaví všetko, čo blúdi … Zostať stáť v križovatke, veriť viac krížu ako matke, to ma spasí ? Lži majú […]

Každý, kto pláva proti prúdu, všetkých štýlov štýlom, vždy iba oproti, so sebou, so životom, kto číta osud z osudu, nekryje sa v tyle tylom, a aj keď sám seba neskrotí žije viac teraz ako potom. Proti prúdu pláva každé jedno jestvovanie, každé bytie, súcno, aj ich prianie … a my tiež, my tiež … Najmúdrejšia nebýva vždy hlava, ale každé […]

Občas mi je clivo, a občas zase ticho, taký býva život, keď do prsta sa pichol. Až keď som na dne, viem sa odraziť, tak akosi stále žiť… To už doprosili kolená, lebo nielen mne iba na mne záleží… Každý, kto raz padne hľadá cesty súce. Aj keď, ako tá kosť holenná, to všetko bolí… viac vraj bolí už len srdce.

Ak sa prejdeš so mnou lesom, prejdem s tebou všetky hory, všetky vrchy, skaly…, lebo bez teba už neviem, kde som, ak by naše putá popraskali. Ak mi podáš ruku, ja ti podám obe a pridám ešte bytie, … ty tiež ? Život nie je na záruku, ale láska možno áno a ja ju dám celú, nech aj je od buka k buku … lebo mi ťa treba, ako nektár včelu … Ak sa prejdeš so mnou […]

ničomu sa nepodobá, čo sa teba týka, strácajú sa paralely … ukrytí pod oba, rozum aj city, len s nimi sa bytiu dobre velí … z nich sme asi vyšli, od niekiaľ niekam … vidíš ? to si vtedy s Bohom tykám, keď na teba myslím…

Nevedno, ako byť v nebytí, kde sa veľa stáva. Tam v Nadoblohe je všetko iné, už skutočné. Pod ním ale nič naviac nezostáva, iba človek človeku a parte smútočné. Čo sme to za tvory, s krokom od veku do veku, s bytím len tak, či povinne ? Stvorené z hrudy, z prieku … čo vždy srdce pootvorí, aj keď nás strhnú spodné prúdy. To my nie ? Chceli sme byť […]