Nezostane kameň na kameni, všetko bude iné, zase nás vždy iba za nás zamení, odpustenie vo vine. Láska je prameň v prameni, ako si ty pri mne … V čo iné, ak nie v ňu sa premení naša vina vo víne ? Tiché slová, iba z peny, hovoria nám o tichu, tak veľmi v bytí zaslepený, hľadáme oddych v oddychu … Ako rýchlo bežíme, vždy záleží len od dychu …

Utkaná z jemných pavučín, biela ako perina, a neviem o nej ani toho mnoho, bezmenná aj známa po mene. No už sa nepoučím, lebo verím na ňu a dohodu s Bohom, ak si na nás ešte spomenie … Tam, len tam, a iba s tebou, balansovať na Božej váhe, nik iný už nepohne tou miskou, čo drží všetko v rovnováhe… Nebo by vždy malo byť iba blízko.

Čo chceš, len si maj, si moje nebo, peklo, raj … Zo všetkého kúsok a sám som si na vine, veď ako ty, aj ja tu som s trestom i nevinne. Všetko je len o tom kam tie kúsky uložíme, a či patria obom, alebo len zmrznú v zime. Práve takto sa chce tváriť život, že existuje len to, čo dýcha, aby nebývalo clivo, tam, kde bytia býva tak veľa, a často aj naša […]

Len ona vidí, čo nevidno, rokliny v duši a zelené stráne, čo stalo sa, sa im už neodstane, vidí všetko, len nie ich dno. Na všetko raz padne srieň, v suchom oku sú suché aj slzy. Že si pamätá, to iba preto je taký drzý, svetlo je viac ako ich večný tieň. Najviac vždy cítiť tŕne z ruží, odrené kolená a náruč detí. Laska o sebe nikdy nepovie ti, len všetko, čím si […]

Pusto bude na zemi, že stíchli jeho tóny, žiaden z nich však už nikdy nevezmú mi, tieto naše prieky. Aj keď opak sa tak často tvrdí. My ešte nie a ani ony, len on už obišiel čas a všetky veky. Na seba sme všetci takí tvrdí, len on jediný bol Meky…

Láska je jedna veľká neznáma a známa všetkým neznámym, kde v tom spánku bez sna má každý svoj vlastný anonym. A v ňom bdie, lebo ešte stále je, prebdie celú noc až do rána … Anonym a predsa vie, komu a ktorej patrí. No nepovie a nevyzradí, že v srdci má Terchovú a ešte Tatry, aj keď už dávno nie je panna. Sú všetky jej cesty prejdené a niektoré z nich blúdia ? […]

ja viem, že aj tulák má svoj cieľ na cestách ciest, na tých bez konca, aj na tých slepých, keď’ viac ako starec líši sa od detí, aj tak sa vždy slepo nechá len nimi viesť. všetko rozbité vraj iba láska zlepí… ja viem, taký je údel človeka, čo do človeka je odetý zo všetkých svojich strán, všetky dlhy nakoniec si musí každý splatiť iba sám.

Tridsaťtri… Tá Kristova tridsaťtrojka… život a jeho dvojka, nič na koniec si neušetrí … Ani sám, ani s ňou. Darmo prosí, chváli, mojká, Iba keď jestvuje, je v bytí spojka tých druhých, tej druhej, toho druhého. Nikto nevie viac, než len On na ňu a na neho.

Ako dávajú sa do pier slová, ticho, iné pery ? Kto si s nimi ešte potyká ? Aj také býva dobro všetkých dobier, v ktoré nikto neuverí. A v tom, čo sa ma dotýka musím byť aj nebyť, prvý aj poslednýkrát, mimo domu a aj doma. Tá človečia matematika ! A Ty tam kdesi v nebi ! Všetko mi ešte nanovo vykráť, nie jednotkou, dvoma. Potom možno sa aj iným povie, […]

Láska je vtedy, keď bolí. To mi riekol priateľ, na bytí vždy bývajú vredy, a smútok, čo klove ako ďateľ, toto ma naučil… Dve bytia a ich sútok… Všetko má svoj cieľ, aj zaťaté to pästi, bytie s bytím v náručí … Vraj každé sa skladá až z dvoch tiel … Ak nie v bolesti, tak inak sa vraj láska nezakalí. Ja nie, ale ty si vedel, že každý oheň viac […]