Čas sa točí v urieknutom kruhu, hlučne tlačí svoju malú rúčku stále dokola… Tak tíško, tak ticho … ako zvony kostola. Plazí sa, aj beží, opiera sa pritom o tú druhú. A počíta … od buka k búčku. Všetko nám spočíta Všetko, čo bolí, akí sme, akí budeme, aj to, akí sme boli. Čas sa točí v urieknutom kruhu, a my s ním. Neklope nám po […]

Až prejdeš hory, doly, a nájdeš miesta tiché, stratíš perie páva, nahé bytie vezme miesto pýche … To všetko sa nám stáva, často len tak, nečakane, vždy aspoň raz, aspoň jediný krát, ja viem, tam v Tvojom náručí, môj Pane … kde viac ako úspech býva pád, čo jediný je v Tvojej záruke, lebo najviac je mať rád. Ešte že to nebo máš pre nás tak akosi poruke […]

Vždy, keď sa pozriem do zrkadla, vidím tvoje srdce … to moje si si požičala, neukradla, a s ním úplne všetko, aj čo chcelo, aj čo už nechce. Vždy, keď sa pozriem do zrkadla vidím tvoje srdce, a seba v ňom, presne tam kdesi korením, ako mocný strom. Láska je tá, čo z neho vypadla. Vždy bude to, čo teraz není, ale bolo, lebo vždy je niečo viac ako teraz aj keď […]

…už prešli tie roky… Ja viem, cvalom vraných koní, ako rýchle detské kroky, a ticho, čo v tichu vždy najviac zvoní… Slová kričia, mlčia, kúšu… Láska vždy svoj smútok skrýva do perín. Na roky už nie, ale na ňu ešte verím a dám za ňu aj dušu. Zmenilo sa niečo ? Ešte nie alebo už ? Láska je nekonečno … Keď sa prepočíta, tak takto ráta muž…

Iba ty, najviac si ma láskala, a dala k citu cit. Nezahrá to ani milánska La Scala. Chýba ti ? Hovorí sa tomu láska ala život… Tá cesta vždy býva ťažká, keď sa týka oboch a je im pritom clivo…

Ticho vždy najviac hučí, v každom svojom kole. Dych dychu dýchol, iba ten, čo vie zachrániť pred pádom pád, veď v tej najlepšej škole sa učil, ako je viac mať ako nemať rád… Ticho, je občas aj mĺkve. ako otvorené oči, celé dokorán, to sa len tieň mihol okolo všetkých našich rán. Ticho, robiť vie úplne všetko, vie mlčať a vie aj kričať, ako každé malé […]

Neujdem pred sebou, nech akokoľvek rýchlo bežím, len to moje bytie sa pritom zadýcha a chytá ho rak. V tej najvyššej z pyšných veží nechávam všetko, nechávam tak, lebo chcem byť s tebou… To, aký som, najviac počuť za ticha. Neprejdem cez zavreté dverie, lesu nech sa vyhne, kto sa bojí a všetkým dverám. Nech ich všetkých čert poberie ! A mňa s nimi, ak budem […]

Na ceste na púti, hľadám svoj cieľ, nech sa mi odpustí, ak som ho nenašiel … Práve preto som blúdil, a čítal všetko iba z hviezd, láska v láske nikdy nezablúdi vie, kam má každá cesta viesť … Dá sa to poznať ? Dá sá to tušiť, ktorá je tá najkrajšia z duší ? Ja viem… iba tá, ktorú mám pri sebe mať, tá jediná mi sluší, ako deťom mať.

O môj osud sudičky hádžu losy, žijem, iba keď je to tajne, do Canossy vždy chodím bosí, možno raz Boh odpustí aj mne … Do tých čias som ale tulákom, čo o chleba prosí, lodivod, ktorý sa tu zľakol a jeho hviezdna loď na plytčine. Aj tak najviac vždy v sebe chýbam ja…. Kto je tomu na príčine ? Zase iba ja, aj keď často neviem ako.