doména.blog.pravda.sk/.

Každý, kto pláva proti prúdu, všetkých štýlov štýlom, vždy iba oproti, so sebou, so životom, kto číta osud z osudu, nekryje sa v tyle tylom, a aj keď sám seba neskrotí žije viac teraz ako potom. Proti prúdu pláva každé jedno jestvovanie, každé bytie, súcno, aj ich prianie … a my tiež, my tiež … Najmúdrejšia nebýva vždy hlava, ale každé […]

Občas mi je clivo, a občas zase ticho, taký býva život, keď do prsta sa pichol. Až keď som na dne, viem sa odraziť, tak akosi stále žiť… To už doprosili kolená, lebo nielen mne iba na mne záleží… Každý, kto raz padne hľadá cesty súce. Aj keď, ako tá kosť holenná, to všetko bolí… viac vraj bolí už len srdce.

Ak sa prejdeš so mnou lesom, prejdem s tebou všetky hory, všetky vrchy, skaly…, lebo bez teba už neviem, kde som, ak by naše putá popraskali. Ak mi podáš ruku, ja ti podám obe a pridám ešte bytie, … ty tiež ? Život nie je na záruku, ale láska možno áno a ja ju dám celú, nech aj je od buka k buku … lebo mi ťa treba, ako nektár včelu … Ak sa prejdeš so mnou […]

ničomu sa nepodobá, čo sa teba týka, strácajú sa paralely … ukrytí pod oba, rozum aj city, len s nimi sa bytiu dobre velí … z nich sme asi vyšli, od niekiaľ niekam … vidíš ? to si vtedy s Bohom tykám, keď na teba myslím…

Nevedno, ako byť v nebytí, kde sa veľa stáva. Tam v Nadoblohe je všetko iné, už skutočné. Pod ním ale nič naviac nezostáva, iba človek človeku a parte smútočné. Čo sme to za tvory, s krokom od veku do veku, s bytím len tak, či povinne ? Stvorené z hrudy, z prieku … čo vždy srdce pootvorí, aj keď nás strhnú spodné prúdy. To my nie ? Chceli sme byť […]

Dva a dva sú vraj štyri a nie sto, vravievajú tí múdri, to vtedy býva, keď si všetko nájde svoje miesto a dotkne sa neba, až tam po tú výšku. Taká si ty, že aj keď ukrytá v púdri, máš všetkých rada a ja zase teba, bezo zvyšku. Dva a dva sú vraj štyri a nie sto, to skoro každý tvrdí, už aj ty vieš to ? Na všetkých sme milí, len na seba […]

Ak ty za našu lásku dáš aj život, tak ja tiež, a pridám k tomu ešte aj dušu, a celú Štiavnicu a ešte Hodrušu. Najviac ma pichá pýcha, bytie býva tá najväčšia mätiež… to vždy vtedy, keď kráčam do ticha … Nemožno mi ťa nemilovať, napísal Sládkovič, láska je všetkého tá najlepšia mať, všade, aj tam, kde som všetko, kde som ničí a nič … […]

Odpusť mi, aký som, ešte stále chcem veriť snom, a na teba, zahodiť perie páva, byť soľ, keď ty si chleba. A nezakopávať, hľadať viac domov ako dom, vedieť, pri kom stojí za to spávať. A nezakopávať, znovu a zas. Nemám na viac nárok, než iba na to, čo dám, aj keď je to málo… Už ani vlas nezmestí sa do našich dlaní, tá tvoja nech iba moju drží, tak to […]

Každé moje slovo prešlo peklom a jeho ohňami, ani Dante o ňom netušil, aké vie byť hlboké, aké vie dať turnusy. Súcno ťažšie ako olovo občas bolí, keď plytvá snami, plytvá s nami. A aj keď býva smaragdovooké, už tam ani byť nemusí. Každé moje slovo prešlo peklom a jeho ohňami. Preč od zavretých dverí… Už bolo povedané všetko ? Všetko už sa […]

Si ako vodná hladina, miesto, kde všetko začína a nikdy nekončí… Prvá aj posledná hodina, žeravé železo na nákončí a jeho krásna patina. Všetko má svoju konečnú a za ňou večnosť, ak lásku, tak iba nekonečnú a jej rýdzu cnosť. Alebo nemá, a len tak sama o sebe dumá ? V jestvovaní nezlomí si žiadnu kosť, ani Tam, ani tuná… Čo o tom kto vieme […]